Kapitola 1. Cesta časom

Autor: Ľuboš Slezák | 19.12.2012 o 19:54 | (upravené 21.12.2012 o 6:29) Karma článku: 2,02 | Prečítané:  241x

Som sám.. Každý večer si líham do postele sám a každé ráno sa zobúdzam sám. Žijem vo svete, kde žije bez mála viac ako šesť miliárd ľudí a aj napriek tomu ,,trpím“ samotou. Nemám nikoho s kým by som si šiel zabehať alebo zacvičiť. Nie je s kým ísť do baru a zabaviť sa. Nikto nie je na blízku keď potrebujem poradiť alebo porozprávať sa. Viesť dlhé a nezmyselné debaty o ženách, zážitkoch, športe.. O hocičom.. Alebo sa len tak vybrať do kaviarne a vychutnať si lahodnú zmes kávy a mlieka v spoločnosti niekoho, kto by ma vypočul a zdieľal so mnou moje zážitky, postoje, názory a problémy. Zapáliť si vanilkovú cigaru a sledovať spoza okna umasteného od rúk a prachu okoloidúcich ľudí. Pojmy rodina a domov sú už pre mňa dávno stratené. Pocit šťastia a neha sa stratili v bezodnej diere nechceného zabudnutia .

 

Paradoxom však je, že aj keď mi to chýba, nepovažujem za dôležité uspokojovať tieto potreby tela i ducha. Za tie roky strávené osamote, zavretý v špinavých a zatuchnutých bytoch, v ktorých nefungovalo poriadne nič, a v ktorých som sa cítil ako malý potkan uväznený v malej, smradľavej krabici od topánok pre potešenie malého usmrkanca.. Za dlhé roky v najrôznejších zastrčených miestach sveta som zabudol na to aké to je mať priateľov, mať niekoho, koho môžem zahrnúť mojou pozornosťou. Zabudol som na všetko z detstva, čo ma roky napĺňalo šťastím a spokojnosťou. Na vôňu domáceho perníka, ktorý mama upiekla každú nedeľu pre mňa a môjho brata.. Na chvíle strávené s rodinou pred televíziou.. Výlety na kúpaliská, kde ma museli nejeden krát pritopeného vyťahovať z vody lebo som nevedel plávať a aj napriek tomu som sa vždy hrnul do toho najhlbšieho bazéna.. Na chvíle strávené pri spoločných rodinných opekačkách a oslavách.. Je to všetko preč.

V stredoškolskom veku som objavil v sebe schopnosť vcítiť sa do pocitov ľudí bez toho aby som ich bližšie spoznal. Do ich šťastia, smútku, nespokojnosti, problémov. Postupom času sa to prehlbovalo a naučil som sa odhadnúť človeka z jeho pohybov, reči, písma, z čŕt tváre a jeho mimických prejavov. Predvídať jeho správanie. Chápať jeho myslenie, odhadnúť jeho kroky a reakcie. A som vtom dobrý!! Dokonca veľmi dobrý. Koniec koncov keby nie tak už dávno by som bol mŕtvy. Dnes mi stačí deň a viem o dotyčnom viac ako on sám. V tom čase mi to poskytovalo a ešte aj poskytuje obrovské množstvo možností a výhod, ktoré prijímam s otvoreným náručím.

A práve preto mám taký úspech a platia mi také nehorázne sumy za prácu, ktorú vykonávam pre najrozmanitejších ľudí.. Od malých podnikateľov až po najmocnejších predstaviteľov vládnych organizácií.. A to už samo za seba o niečom predsa svedčí.. Avšak napriek tomu, že mám na účtoch kopec peňazí, že som slobodný a môžem robiť čokoľvek, ísť kamkoľvek, aj napriek tomu moje telo a myseľ sužujú pocity úzkosti, menejcennosti, bezmocnosti a strachu. Jeden by si pomyslel, že človek ako ja sa stým dokáže jednoducho vysporiadať .. Ale opak je pravdou. Vôbec to nie je jednoduché aj napriek úsiliu, ktoré na to vynakladám.

... A prečo to nie je jednoduché?? Možno by som skončil úplne niekde inde a robil úplne niečo iné, čo by oveľa viac uspokojovalo ani nie tak moje potreby a pohnútky, ako očakávania a nádeje, ktoré vkladali do mňa rodičia a okolie. Nikdy som nebol príkladným a vzorným synom , ani bratom a ani študentom. V škole som viac nebol ako bol, ale toto profesori prehliadali, pretože vždy som všetko vyriešil s prehľadom a naučiť sa stošesťdesiat strán učiva za noc nebol pre mňa problém.. Matika mi šla od ruky a dejiny som mal v malíčku. A ani doma to nebolo také hrozné ako by sa na prvý pohľad zdalo. Alebo skôr som si to nepripúšťal tak ako by som mal. Až po pár rokoch premietania si v hlave celý sled udalostí, mi došlo, že k tomuto všetkému ma nemohla priviesť len náhoda.. Deň čo deň mi v hlave vírilo nekonečné množstvo spomienok na deň, ktorý od základu zmenil môj život a život mnohých ľudí.

 

Ako ja len neznášam zvuk budíka. Vlastne ich neznášam celé. Keby som túto prekliatu vec nedostal do daru, sám od seba by som si ju v živote nekúpil. Má zvuk ako keď zabrzdí menšia vlaková súprava a tento zvuk má neuveriteľnú schopnosť, ktorá premení každý zdravý ušný bubienok na kopu strapcov. Tento zvuk ako každé iné ráno aj teraz ma doslovne vytrhol z cestovania a objavovania neznámych zákutí môjho sveta vytvoreného z viacerých dôvodov. Ale tým najhlavnejším je únik zo sveta, kde ľudia podrážajú jeden druhého bez mihnutia oka, kde peniaze ovplyvňujú snáď všetko na čo si len dokážem spomenúť a kde sa zvieratá správajú voči sebe láskavejšie a zdvorilejšie ako homo sapiens. Nanešťastie je to svet, ktorý je aj každodennou realitou. Dnes to je však o trochu iné. Priviedol ma do posledného stredoškolského dňa a do dňa kedy sa mali všetky problémy našej rodiny vyriešiť. Prvá myšlienka čo sa snažila zobudiť myseľ, mala v pláne posunúť čas o pár rokov dozadu aby tento deň oddialila, a tak som si mohol naďalej užívať nie tak celkom bezstarostný ale zato pohodový školský život a budíky, ktoré vás zobudia štuchnutím, pošteklením pierkom pod nosom alebo bez budíkov, čo by bolo ešte lepšie. Bol som plný šťastného očakávania ale zároveň aj obáv.

V živote každého človeka nastane okamih, deň alebo dokonca viacero dní keď je prinútený pozastaviť sa, obzrieť sa a porozmýšľať nad tým, kým v skutočnosti bol a je, čo ho čaká, alebo aký osoh mal pre neho doterajší spôsob života. U mňa nastal ten deň práve teraz. Moju myseľ prepadli myšlienky o tom, aké bezvýznamné je všetko čo robím. Vždy bol pre mňa problém zapadnúť medzi ľudí. Moje názory sa líšili od názorov ostatných. Nebol som ako iný, nezaujímalo ma to čo ostatných. Vždy ma považovali za menej cenného a dá sa povedať za divného. Nedá sa povedať, že by som nemal priateľov alebo známych. Bolo ich viac než dosť. Lenže problém bol v tom, že každý jeden človek, s ktorým som sa zoznámil alebo sa poznal dlhšie ma jednoducho prestal zaujímať. A toto bol ten najväčší problém. Nuž a práve preto som hľadal svoje miesto v spoločnosti tak dlho a tak neúprosne som sa snažil dokázať sám sebe, že nie som z iného sveta až sa mi to podarilo. Na vzdory všetkému čo sa odohrávalo v mojom okolí a v mojej hlave, podarilo sa mi nájsť niečo v čom som videl aspoň ako taký zmysel. To, že som vedel čítať ľudskú osobnosť a trochu aj s ňou manipulovať robilo obdobie mladosti o trochu krajším. Dalo sa to uplatniť napríklad pri hre pokra, čo mi vynášalo celkom slušné drobné, o ktoré som si vylepšoval vreckové a tiež si nasporil niečo. Nebol problém zbaliť ženu na zábave, v bare alebo čašníčku v reštaurácií. Toto mi mnohý závideli a mne to dodávalo dostatok sebavedomia, odlišovalo ma to od ostaných rovesníkov a robilo ma to niečím výnimočným. Zo začiatku som si to ani neuvedomoval. Zdalo sa mi prirodzené, že ľudia od ktorých niečo žiadam či už priamo alebo nepriamo, robia všetko tak ako chcem. Postupom času som si uvedomil aký dar mám a začal som ho naplno využívať.

Bol by som pokračoval v rozjímaní dlhšie ale nebol čas ponechať myšlienkam voľný priebeh . To mám ako pozostatok z detstva. Musel som čo najskôr dostať z hlavy tieto myšlienky. Tak som sa po menšej bitke s vankúšom pozviechal z postele a vbehol do kúpeľne vykonať svoj každodenný rituál a zahnať studenou sprchou predstavivosť do najodľahlejšieho kúta mojej mysle. Vstal som hodinu pre odchodom autobus ale ako sa poznám, nebude mi to stačiť. Aj keď som si každý večer nachystal na ráno všetko potrebné, nikdy som poriadne nič nestíhal. Asi preto, že tak nenávidím vstávanie. Raňajky som si robieval sám a dnes to boli tzv. volské oká s opekanou slaninou, zeleninou a hriankami. Túto kombináciu si od tohto rána robím zakaždým, keď ma čaká dôležitý alebo náročný deň. Je to pre mňa akýsi symbol ostražitosti podmienený udalosťami a spomienkami na tento deň. Bolo treba pohrať sa s účesom, čo mi zabralo tak dvadsať minút a prežehliť si košeľu a nohavice k obleku. Mama ma pravidelne zapájala do domácich prác a tak som sa naučil byť v tomto smere sebestačným.

Tento deň je výnimočný z dvoch dôvodov.

Nielenže naposledy uvidím našu triedu v kompletnej zostave, ale s mnohými sa možno už viac nestretnem, neporozprávam. Nebudeme si uťahovať jeden z druhého, prežívať lásky, šťastie, problémy a starosti spoločne. Spomínať víkendy strávené na chatách. Od dnešného dňa sa každý vydá v ústrety svojej role divadelnej hry zvanej život. Dnešný dátum ja aj dátumom udalosti, ktorú sme s bratom plánovali dva roky. Dva roky sme venovali všetky úspory, snahu a  voľný čas aby to celé prebehlo bez najmenších problémov a nečakaných komplikácií.

Vznik myšlienky uskutočniť to čo máme v pláne by som pripisoval spoločnému rozhovoru pri pohári vína na rodinnej oslave otcovej päťdesiatky zhruba pred dva a pol rokom. Neostalo to len pri jednom pohári samozrejme, pretože intelektuálny rozhovor som s bratom dokázal viesť iba vtedy, ak som mal trochu otupené zmysly. Bol som až príliš hrdý na to aby som súhlasil so všetkým čo povedal alebo presadzoval. On bol o desať rokov starší ako ja a už to nám obmedzovalo rozmanitosť možností tém na rozhovoroch. Navyše to bol jeden neskutočne povýšenecký a sebecký človek, ktorý neprestajne presadzoval len svoj postoj a názory. Naučil ma však veci, ako podvádzanie v kartách, orientovanie sa v mapách, autách, lietadlách a trochu aj v zbraniach. Toto mi nedávalo celé roky zmysel, odkiaľ vie o takýchto veciach a ako to, že sa v nich tak dobré vyzná. Presvedčil, alebo skôr donútil ma navštevovať hodiny karate. Pomohol mi pochopiť veci, ktoré som sám pochopiť nedokázal. Za to mu vďačím doteraz . A nie z dôvodu, že to je môj brat a jednoducho sa to vyžaduje. Veď predsa čo je silnejšie ako súrodenecké a rodičovské putá?! Dnes viem, že je dosť vecí, ktoré nielenže ľudia stavajú pred tieto hodnoty ale v skutočnosti aj sú dôležitejšie. Oveľa dôležitejšie. Vedel to dobre aj on a snažil sa mi to vštepiť do hlavy. Ja som bol ešte plný ideálov, snov o budúcnosti a spokojnom živote. Rýchleho a veľkého zárobku. Mal som na to predpoklady a spolu s bratom by sme mohli dokázať veľa. Lenže ako väčšine ľudí v mojom veku, pomaly a isto tieto predstavy bledli,  ustupovali s narastajúcimi problémami a dlhmi našej rodiny, ktoré nás prinútili konať. Tak ako sa problémy prehlbovali a narastali, odhaľovali sa jednotlivé diely skladačky, na ktorých bol postavený živo celej našej rodiny. Dalo by sa to prirovnať k domčeku z karát. Kde stabilita celku závisí od jednej karty a jedna karta je naviazaná na druhú. Spočiatku to nebolo až také neznesiteľné. Doposiaľ sme si nežili zle. Bývali sme vo väčšom dvojgeneračnom dome, ktorý bol podľa názorov okolia menšou vilou. Skôr by som povedal, že to bol dom ako iný. Len trochu väčší, s rozsiahlym pozemkom a bazénom. Dom bol dvoj podlažný. Na prvom poschodí, resp. na prízemí som býval s rodičmi. Na poschodí zase brat so svojou prvou ženou a dvoma malými deťmi. Pred pár rokmi prešiel dom kompletnou rekonštrukciou. Otec bol pedant, mal zmysel pre dokonalosť, čo sa odrazilo aj na vzhľade a zariadení nášho domu. Prostredie nemohol vybrať lepšie. To úžasné, pokojné a čisté prostredie. Dedina bola naokolo obklopená rozsiahlymi horami ,ktorú akoby strážila skala týčiaca sa do výšky necelého kilometra nad morom. Zbožňoval som prechádzky po lesoch, zbieranie húb, ktoré ma naučil rozoznávať starý otec ešte ako malého chlapca.

Postupne ako sa menila doba, ľudia, ich správanie voči ostatným, zvyky, hodnoty bolo potrebné viac dbať o ochranu nášho majetku ale aj nášho zdravia. Tak ako dbali rodičia o našu výchovu, dbali aj o naše zabezpečenie do budúcnosti a náš majetok. Do dňa ako sa mi náhodne podarilo dostať k poistným zmluvám na dom, jeho zariadenie, taktiež k zmluvám o osobných poistkách, som tomu neprikladal veľkú dôležitosť. Všetky záležitosti podobného charakteru zabezpečoval otec. Vedel som, že by nebolo moc vhodné pýtať sa ho na to, pretože pokladal tieto veci za svoje osobné a nemal rád, keď sa mu v nich niekto vŕtal. Ale nedalo mi to pokoja, veď predsa šlo o dosť značné sumy v tej dobe. Ako príklad uvedieme náš dom, ktorý bol poistený na jeden a pol milióna eur plus zariadenie domácnosti . To je už pekný balík peňazí.

V priebehu pár dní som si pozisťoval čo sa dalo aby som bol v obraze, a odložil som to bokom. Až do okamihu, keď sa mi podarilo prerieknuť pred bratom . Môj brat je dosť zaujímavá osobnosť a je inteligentný. Pri rozhovore s ním som si musel dávať veľký pozor na to, čo hovorím, pretože vedel všetko využiť vo svoj prospech. Nech sa už jednalo o akúkoľvek maličkosť. No lenže teraz som bol až príliš neopatrný. Vzbudilo to v ňom nemalý záujem. A ja som nevidel žiaden problém sa o tom sním rozprávať. Dnes už viem, že to bola najväčšia chyba v mojom živote. Debatovali sme o tom hodnú chvíľu a táto téma sa uzavrela dohodou, že sa otca na to nebudeme pýtať ani mu nič nepovieme. Viac sme sa na túto tému nerozprávali. Lenže jedna vec mi nedala spať. Bol to ten záblesk v jeho očiach. Prišlo mi to ako z filmu, keď sa rozprávajú herci o vysokých sumách. Len sa mu nepretočili oči a nezobrazil sa v nich znak doláru alebo eura. Predsa sme bratia a jeden druhého poznáme. Takže mi bolo jasné, že to neostane len pri našom rozhovore. Tak aj bolo. Odozva na seba nenechala dlho čakať. Ani nie o necelé dva týždne prišiel za mnou a požiadal ma aby som priniesol všetky papiere, ktoré súviseli s poistkami. Chcel si ich prezrieť. Ako nevidel som vtom žiaden problém, ale pod podmienkou, že budem pri tom pretože som mu nedôveroval. Otec bol práve na služobnej ceste, tak som mohol nerušene ísť do jeho pracovne. Pracoval ako manažér stavebnej spoločnosti, teda aspoň nám to tvrdil. Pri vstupe do jeho „komnaty“, ako sme ju zvykli volať len mi dvaja už keď sme boli malí a ostalo nám to do dnes, ma udivovala strohosť a jednoduchosť akou bola zariadená ale pritom bola útulná a nechýbalo v nej nič potrebné k práci. Mahagónový stolík stál uprostred miestnosti. Časť stola zaberal počítač a v pravom rohu sa tiesnila malá stolová lampa. Na ľavej strane stola stále blikala červená kontrolka vždy plného odkazovača. Za pohodlným kreslom stála malá knižnica, ktorej obsah tvorili knihy od ruských a francúzskych autorov. A pod oknom na písacom stole bol položený starožitný, kufríkový písací stôl značky Olympia Progres. Na stene oproti stolu visel akýsi obraz rumunského umelca, o ktorom všetci tvrdili, že má veľkú hodnotu. Pre mňa to však bola len nesúrodá machuľa s viacerých farieb, ktorú by som dokázal namaľovať aj ja. Otec bol nerád rušený pri práci. Ak práve nebol na služobnej ceste tak práve pracoval doma, a preto som sa sem často nedostal. Občas ma nechal robiť mu spoločnosť pri práci . Vedel, že zbožňujem počítačové hry a vždy mi dovolil na chvíľku sa zahrať. A ja som na oplátku poslušne ani hláska nevydal a spokojne ťukal do klávesnice.

Počas hrania som sem tam zaregistroval pár slov a vecí, ktoré začali dávať zmysel a pomaly sa utváral obraz o zamestnaní môjho ochrancu a človeka čo mi spoločne s mamou dal život.

Už večer pred tým ako sa začal tento osudný deň som nemohol dlho zažmúriť oka lebo som bol plný vzrušenia ale aj obáv a strachu. Ani sa nečudujem, veď predsa nie každý deň sa odohráva to čo sa malo odohrať dnes.

Po príchode pred školu sme si ako zvyčajne spolu so spolužiakmi dopriali obľúbené ranné presso a cigaretu. Stal sa z toho náš spoločný rituál a to vďaka mne. Po príhovore riaditeľa školy, ktorý bol ako každý rok stavaný na tej istej osnove a bol neuveriteľne nudný. Bol nudný ale vychádzal z jeho dlhoročných skúseností a v podstate mal vo viacerý veciach pravdu. Po hodinovom príhovore ako to už býva zvykom, sme sa odobrali do tried . Zvonenie, vlastne pre nás symbolické, zahájilo posledné hodiny v škole. Na toto som čakal už od nástupu na strednú školu. A spolu so mnou predpokladám aj deväťdesiatosem percent ľudí, ktorých poznám. Hlavne moji skvelí spolužiaci. Bože ako mám týchto ľudí rád aj keď nie sú všetci dokonalí. Každý jeden človek je ako neprečítaná kniha, v ktorej stránku po stránke objavujete obsah. A to mám na ľuďoch najradšej, pretože každý jeden je výnimočný tak ako každý jeden výtlačok knihy. Rád objavujem a spoznávam ľudskú myseľ.

V triede nás bolo dvadsaťštyri a z toho šesť už teraz žien. Krásnych a sexi žien. Nemôžem však tvrdiť, že ma škola nebavila ale som rád, že odtiaľ vypadnem. Už na základnej škole sa prejavili u mňa vlohy pre učenie ako také. Vynikal som vo viacerých predmetoch ale najviac ma zaujímala matematika,  jej použitie v praxi a história. Ale s odchodom na strednú školu to akosi zo mňa opadlo a začal som sa venovať iným pre človek v stredoškolskom veku zaujímavejším veciam. A to by sa dalo označiť za ten zlomový bod, ktorý prispel k tomu kým som teraz. Ale aby som neodbiehal.

Ako vždy, presná na minútu. S končiacim zvonením, vstúpila do triedy aj naša pani profesorka. Ako jeden z mála ľudí som mal našu pani profesorku rád. Bola to sebavedomá a inteligentná pani, ktorá na svoj vek vyzerala veľmi príťažlivo. O živote mala jasnú predstavu a žila v realite. To veľa ľudí nedokáže. Brala ma takého aký som a nesnažila sa to meniť a navyše mi v mnohých veciach rozumela a dokázala poradiť keď som to potreboval. Nejeden krát ma pozvala k sebe domov, kde sme viedli nekonečné rozhovory, dá sa povedať o všetkom. Za tie roky sme sa dosť zblížili. Bola šťastne vydatá a mala dve nádherné dcéry v mojom veku. Jej manžela som tiež dobre poznal, pretože to bol riaditeľ kriminály v našom okresnom meste. Doteraz si pamätám, keď prišiel ako pomocný dozor na našu triednu chatu a tam nás učil hrať pokra. Na začiatku sme hrali len o zápalky ale neskôr to prešlo aj do finančnej úrovne. To boli časy.. Nikto nemal žiadne starosti, povinnosti. Boli sme plný ilúzií, očakávaní a tak povediac mali sme všetci ,,ružové okuliare“ na očiach. Spomienky na tú dobu sa mi vryli do pamäti, pretože aby som to správne nazval, bolo to asi najkrajšie obdobie v mojom živote.

Na tejto chate som zistil, že pani profesorka má pre mňa akúsi slabosť. V podstate to bolo vzájomné aj keď som bol od nej o necelých 28 rokov mladší. Fascinovala ma jej záľuba v čajoch. Zbierala čaje z najrôznejších kútov sveta a vedela pripraviť ten najúžasnejší čaj aký som kedy pil. Človek sa cítil po ňom uvoľnený s pocitom šťastia a akejsi úľavy. Doteraz som nepochopil ako to dokázala...

 

span style=ral obraz o

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?