Prečo práve ja? Prečo sa to všetko musí diať práve mne? Urobil som snáď sudičkám niečo zlé, keď mi do kolísky nenadelili ani štipku šťastia? A to je len zlomok z toho čo sa mi každý deň preháňa hlavou.. Keby tak len bolo možné vrátiť bezstarostné časy detstva.. Keď sa človek nad ničím nezamýšľal, nemusel riešiť žiadne životné otázka a problémy. Dal by som čokoľvek keby to šlo a ja by som sa vrátil do čias plných hier, naháňačiek, výletov, bláznenia s kamarátmi. Rád by som sa vrátil do školských lavíc a znovu počúval karhanie učiteľov, sedel cez prestávku na chodbe a jedol desiatku, ktorú mi s láskou pripravila moja mama. Ale to bohužiaľ nejde!! Ale nejde to len z technickej stránky.. Mám totiž niečo, čo mi to umožňuje.. Niečo čo má každý jeden človek na zelenej planéte.. Netelesnú podstata, ktorá je odlišná od materiálnej alebo telesnej podstaty. Táto podstata telom priamo pohybuje a telo priamo prežíva. Subjekt, ktorý mi umožňuje uniknúť pred okolitým svetom a ponoriť sa do svojho vlastného sveta, v ktorom by som najradšej ostal navždy.. Z časti musím žiť v oboch svetoch súčasne pretože bez jedného by som nedokázal žiť v tom druhom.
V jednom svete som úspešným mladým a krásnym podnikateľom alebo hlavným hrdinom vlastného príbehu o zločine a spravodlivosti, zatiaľ čo v tom druhom , tom skutočnom sa márne snažím nájsť svoje miesto v spoločnosti a každý deň hľadám aspoň jeden dobrý dôvod aby som to nevzdal.. Nikdy som nechápal ľudí, ktorí si zvolili odchod na druhú stranu dobrovoľne a nevraživo som ich odsudzoval.. Predsa čo iné by si zaslúžil človek, ktorý len tak premárni šancu prežiť život darovaný rodičmi.. Nech je už akýkoľvek, je to ten najväčší a najdrahší dar aký sme kedy dostali.. A za týmto presvedčením si aj naďalej budem skalopevne stáť..
Možno by som tu už dávno nebol, keby som sa za tie roky nenaučil ovládať subjekt, ktorý mi umožňuje prežívať radostné chvíle z detstva, vytvárať si vlastné príbehy ,vlastný svet plný bohatstva, krásy, zábavy a všetkých radostí spojených s týmto životom.. K môjmu vlastnému prekvapeniu aj napriek tomu po takom živote v skutočnosti netúžim.
Ľudská myseľ alebo „ subjekt“ , má dvanásť miliárd buniek, z ktorých pozostáva a má neobmedzenú moc. Často sa hovorí, že využívame len desať percent našej mozgovej kapacity. Dokázalo sa však, že keby sme každú minútu od okamihu narodenia až do momentu smrti mali jednu novú myšlienku, nevyčerpali by sme celý mozgový potenciál. Je totiž bezhraničný. “Predpokladajme...že naša myseľ je...biely papier bez akýchkoľvek písmen, bez akejkoľvek idey.
Ako sa zaplní? ...Na toto odpovedám jedným slovom: zo skúsenosti.” (John Locke) ... no a podľa mňa aj neustálym trénovaním tak ako samotnej mysle aj fantázie, ktorá je v dokonalej symbióze s ňou.
A práve fantázia je tým čarovným nástrojom, ktorý nás zavediem kamkoľvek na svete, v našej galaxii a dokonca aj za hranice možného...
